Strach z upírov

Strach z upírov

Prebúdzam sa, dnes musím ísť k babičke pomôcť s niečim. Nepovedala s čím, nebojím sa ale ani sa neteším. Býva ďaleko odo mňa. Ale je tam pekne. Som vlastne niečo ako víla, kedykoľvek sa viem premeniť na zeleninu. Väčšinou na kapustu, aspoň sa nemusím báť. Nikto ma nezje, viem sa premeniť len na umelú zeleninu. Vtípky ma neminú, ale starnem ako každý druhý. I keď každých 10 rokov je pre mňa ako 1 rok. Pripadám si ako poloupír. Mám 11 a vlastne by som mala mať 110. Je to vážne čudné. Ale má to výhodu, keď sa premením, prestanem vnímať čas, ak si nedám priamo pred seba hodiny. Minulých desať rokov prešlo tak. Keď som mala 10. Teraz sa musím presťahovať, však každý by poznal, že som nevyrástla. Moji spolužiaci si myslia, že som mŕtva. Už sa teším, keď budem mať svoje najlepšie roky, budem proste neodolatelná. Už dávnejšie som odišla od mamy, ak bude nejaký problém môžem zavolať sestru, ktorá ma sleduje. Ak sa premením na zeleninu, vidím kde sú všetci moji príbuzní. Sestra má 180 rokov, teda 18 človečích. Ak to dobre zahráme a jej šarm tomu niečo dodá, sociálka ma nenájde. Pri najhoršom sa premením na zeleninu. Nebudú vedieť nič. Keď sa schovám na záchod v dome a tam sa premením na dobrom mieste na zeleninu. A keď vykopnú dvere uvidia len zeleninu. Je na tom trocha vtipu ale hodinky na záchode som nemala. Preto prešlo tých 10 rokov. Zvláštne, mne sa to zdalo ako 10 minút. Nuž, nevadí. Ale určite si hodlám uživať každý rok. Každú minútu. Asi som nepovedala dostatok o mojom druhu, rodíme sa. Normálne, len u nás v rodine bolo trochu čarov a odvtedy máme túto možnosť. Zomierame tiež ale až keď máme okolo 800 rokov, čiže 80 človečích. Je celkom zábavné si pomyslieť, že prežijeme aj 8 ľudí. A keby sme nemali túto schopnosť tak by sme už boli dávno mŕtvy.
Ale má to aj jednu malú nevýhodu, rodíme sa ako červenovlasí ale každý si myslí, že máme také vlasy zafarbené. No, našťastie žiadny sused nepoberie toľko odvahy, a nespýta sa. A rodíme sa dosť vysokí, také menšie obríčatá. Teraz vyzerám ako keby sm mala pätnásť výškou ale 11 tvárou. Tak, už idem spod periny, a zoberiem si kufor zpod postele, všetko doň nabalím a môžem ísť. Zavolám si Taxi, i keď viem, že nemám hotovosť. Zažmurkám na Taxikára a on mi určite dá tú cestu zadarmo. Ale ak by to bola žena, to by bolo horšie. Prinajhoršom zavolám iný Taxík. No, konečne, je tam muž, takže bude dobre. Len rýchlo poviem "Na letisko, prosím". Keď tam prídeme, ozve sa a povie "Bude to dolár a päťdesiat pencí". Čas na moje presvedčovacie schopnosti "Pane, ja tu nemám hotovosť" poviem a zažmurkám na neho. "Tak je to zadarmo" v omámení povie. Ja musím čo najrýchlejšie ísť od neho, pretože omámenie nebude dlho trvať a čoskoro sa z toho zobudí. Letenku mám v kufri, takže ju len rýchlo vyberiem a idem rýchlou chôdzou k letuškám. Oni mi dajú pečiatku na pas a odtrhnú niečo z letenky a idem. Za 2 hodiny by som tam mala prísť. V lietadle si dám sluchátka a MP3 a započúvam sa. Prebudí ma až letuška, ktorá hovorí "Už sme tu!".
Sme v Ríme, vážne pekné miesto. Keď sa vyberiem a idem na auto, v ktorom je babička. Vyzerá fakt dobre, na jej vek 560 rokov.
"Konečne si tu! Čakali sme na Teba poriadne dlho!" objíma ma a ja zatiaľ začínam nastupovať do auta. Toto bude určite dlhá cesta. "Dám Ti hodiny? Či jedny máš? Vieš, do Tiosa je to poriadny kus."
"Nie, nie, Babi, určite nie, svoje nadanie už nepoužívam, je to poriadne zlé, a zároveň to nenávidím, ten pocit keď nesmiem byť slobodná a čas újde, proste nie som vtedy vo svojej koži" poviem znechuteným hlasom.
"Ja som vedela, že ho nebude chcieť použiť, ja som to vedela. V tomto veku sú obzvlásť na svoje nadanie nezvyknuté a nahnevané. Musím to nejako prežiť. Keď som to prežila s Kiou (dcérou) a Misi (18-ročná vnučka) tak to teraz zvládnem aj s Aikou" mrmle si popod nos.
Zachvílku sa premení a už po nej nie je takmer nič - len umelé hrozno - ten najvyšší stupeň tohto daru. Zoberiem MP3 a započúvam sa. Cesta by mala prejsť veľmi rýchlo a aj bez toho prekliateho daru. Cestou premýšľam nad textom hudby, občas nakuknem na babičkiné hodiny. A občas zablúdim myslou aj na to, čo potrebuje, že ma sem volá. Skončila som, keď som domýšľala, že ma sem dostala aby ma mohla vidieť moja matka. Ústav je len trošku od ich zapadákova. Nič horšie, snáď nemôže byť. S mamou sa stretávam občas, je to strašná schyzofrenička, a kvôli tomu, že prezradila, že sa vie premieňať ju zavreli do blázinca. Odvtedy k nej raz za rok prídem, ale vadí mi, že nevie o mne takmer nič. Nič si nepamätá. Je to občas strašné, občas mi to nevadí. Ale najhoršie je, že tak rýchlo nerastie, takže buď sa rýchlo uzdraví alebo nás prezradí a to znamená večné skúmanie. Alebo večný útek. Ocino je zas bezschopnosti sa premieňať, takže je už dávno mŕtvy. Smutné trochu, no najhoršie je, že zomrel tesne po mojom narodení - mal 85. Slušný vek na jeho bezdarnej vlastnosti. Na jeho pohreb si vôbec nepamätám. Veľmi divné. Ani fotky, ale popravde, kto by to fotil? Mala som len 0.4 roka takže 4 ľudské roky. Našťastie som nevedela, ako sa premieňať, takže som nemusela zostarnúť veľmi skoro, radšej neskôr ako skôr. Aj keď je smutné, že som svojho ocka nikdy nespoznala. Pamätám ako to bolo s Misi. Ona ako malá sa premenila a mama ju našla premenenú. Nanešťastie tak ostala viac ako 40 rokov dokým našla to, ako sa premeniť späť. Dosť som ju ľutovala.
"Uff, konečne sme tu" tíško som zašepkala a pobúchala po budíku starkej.
Zachvílku som ju konečne videla a vyšli sme von z auta. Strašný zapadákov to tu. Ale dá sa to prežiť. Neviem čo na tom dome starká vidí. Už tu býva cez 500 rokov! Že vraj tu našla svoju lásku a strašne veľa mužov tu mala a tých prežila a tak si tu založila dom a jedného upíra sem zahnala pre svoj výzkum. Je to hlúpe ale dá sa to pochopiť. A v tomto zapadákove je našťastie aj neďaleko malá priehrada s názvom Lui do ktorej sa chodíme vždy kúpať keď som tu. Vlastne, ja tam strávim väčšinu svôjho času tu.
Idem do domu, chcem sa vybaliť vo svojej izbe ale keď do nej vstupujem babička rýchlo beží ku mne a zamkne dvere, zavrie ich a prehodí závesom.
"To bolo akože čo? Ja tam chcem ísť!" zavzlykám.
"Nemôžeš tam jednoducho ísť. Babi, ty si jej to nepovedala?" povie Misi. A hneď sa zadivím, keď ju vidím. Nemyslela som, že tu je.
"Ako by som len mohla, Misi. Ona by sem inak neprišla!" odpovie starká.
"Čo si mi nepovedala, starká! Čo? Prečo to nemám vedieť? Je tu snáď mama?" automaticky začnem s vysokým hlasom. Nenávidím, keď ma klamú.
"Tak dobre, Aiko, vysvetlím Ti to. To totiž vieš, čo som tu mám upíra pre skúmanie. Nuž, tak sem prišiel môj nový frajer. Taký starý dedko ale bol fakt dobrý. No a išiel si prezerať dom. Až prišiel k tým dverám. Otvoril ich a išiel sa pozrieť čo to je. Ja som zatiaľ robila raňajky. A on keď išiel úplne dole nevšimol si tú klietku a išiel až k nej. Upír bol vyhladovaný - ďalší pokus. Tak sa zahryzol, no nemohol ho nechať len tak. Tak ho premenil lebo chcel aby ho odomkol. Po dlhšej chvílke som si všimla, že tam Irin nie je. Tak som išla pohľadať kde je. No, ako posledné som išla k tomu upírovi. Uvidela som ho tam ležať a stále sa hýbal. Pozrela som sa na upíra a on bol najedený. Rýchlo som k nemu prišla, ale už bolo neskoro. Pomaly sa z neho stával upír a menil sa na mladého človeka. Musela som s tým niečo spraviť, tak som ho zamkla do druhej klietky. No ale on bol moja láska, nemohla som ho tam len tak nechať. Tak som ho zamkla a čakala, dokým sa z neho stane upír. Že mu dohovorím a, že ma snáď poslúchne. Tak som čakala a zrazu už sa z neho stal upír. Pozrela som sa na neho a čakala, dokým niečo nepovie. A keď nič nevravel začala som ja. Nepodarilo sa mi mu dohovoriť tak som smutná odišla. No, ale jedno som nevedela. Že nový upíri sú strašne veľmi silný a on to vedel otvoriť. Otvoril klietku a takmer ma zabil. Ja som našťastie spustila mreže a to ho trošku zdržalo. Mohla som vybehnúť hore a spustiť ďalšie mreže, utekať. Ale vieš ako ja tento dom milujem. Tak som všade otvorila okná a otvorila dvere, nech je čo najviac svetla. Ale deň má aj noc, takže som vedela, že sa musím niekam schovať, spraviť niečo aby odišli alebo ich pozabíjať. Prvé noci som sa veľmi bála, schovala som sa a premenila. Po asi týždni som sa rozhodla s nimi bojovať. Uhryzli ma, ale ja som mala protilátku a vyliečila som sa, takže sa zo mňa nestalo monštrum." vravela ukazujúc na svoju jazvu "Neviem, čo Ti ešte k tomu povedať, ale bola to najväčšia bolesť za 500 rokov. Keby som nemala tú protilátku, myslím, že by som tu už nebola a mala by som nasvedomí vraždy. Takže, asi vieš čo od Teba chcem. Chcem aby si mi pomohla zachrániť tento dom, nás."
"No super, starká, a kto tu všetko je? Koľko tu je našich kamarátov?" zamrmlala som ironicky.
"Zatiaľ je tu 10 upírov. Medzi nimi Ewya - Tvoja teta. Jej sa nepodarilo rýchlo premeniť, ukusli ju a ešte bol večer, nemohla som jej dať protilátku. Potom Irin - deduško. Príbeh poznáš. Ten starší upír a nejaké ich obete, ktoré premenili. Nemalo by to byť ťažké. Z našich ľudí je tu Seya - Tvoja druhá babička, Kia - Tvoja mama, ktorú sme dostali z blázinca, Menris - Tvoj bratranec, Misi, ja a snáď aj ty. Doraziť by ešte malo viac ako šesť ľudí, ale môžme len dúfať, že sa nerozhodnú odísť. Snáď to zvládneme." povedala starká s malou nádejou.
"Tak fajn, starká, pridám sa, musím. I keď to bude asi to najnudnejšie za celý môj život, ale ak nás tu nebude viac ako desať do pozajtra, odchádzam. Chcem si udržať krk a kvôli tejto chatrči veľa riskovať nechcem." vravela som s nechuťou a pozerala sa na pomaly rozpadajúci strop.
Už sa chystá noc, zapadá slnko tak mi musí Misi vysvetliť čo a ako.
"Oblečenie a všetko čo máš môžeš dať sem" vravela Misi ukazujúc na skriňu, ktorá sa tvárila ako opancierovaná "Nemôžme spať, je to hrozné ale zvykneš si, ja tu som už vyše týždňa, a nevyzerám ako zombík, nie?" smiala sa "Už máme nachystané hodiny, keď sem vtrhnú aby sme ich mohli pozorovať, kukni sa na Menrisa, rozdupali mu hodiny ale my sme mu dali druhý hneď ráno, takže prišiel vlastne len o noc a teraz frajerí, že vedel, čo sa stalo a dokázal sa sústrediť a vnímať všetko ale to len kecal, pretože to ani starká nevie a to sa už dokáže premeniť na hrozno a ty len na kapustu, ja som pokročila takže už sa viem premeniť na jablko, čoskoro budem sa vedieť premeniť na hrozno, som zvedavá akej farby." hovorila narcistickým tónom "No a Menris sa vie premeniť len na nepodarenú hrušku, veď má šestnásť. Od neho sa nedá nič čakať. On tu nechcel byť, a teraz trucuje alebo frajerí, je to s ním divné ale dá sa s ním vychádzať."
"Emm. Misi, nejako Ti melie klapačka, kukni na slnko! Zachvílku sú tu! Poďme sa premeniť." vravela som bojácne.
"Sa neboj, je ešte čas, prinajhoršom zdochneme, no a čo? Nemali by sme žiť, no teda mali ale naša nadprirodzená schopnosť nie." vravela ironickým tónom.
Keď boli pripravené hodiny a všetko, tak sme sa pozerali na západ slnka, Tí viac bojazliví sa hneď premenili. Ja som hneď ako trošku zapadlo slnko sa premenila, nechcem zomrieť ale odísť by bolo ešte horšie. Rodina by ma nechcela vidieť, ale aj keď ich nemusím, sťahujem sa. Ale bolo by to opačné a oni by ma k sebe nepríjmuli pri žiadnej okolnosti. Nepomohli mi. Ale ak sa niekomu tu niečo stane, zomrie. Odchádzam. Budem musieť len dúfať, že to pochopia. Je 19:30. Slnko takmer zapadlo. Začína sa horror, ktorý by malé dieťa nemalo zažiť. No fajn, mám len 110 rokov. Posledný lúč, ktorý mi môže zachrániť život. Každou sekundou je ďalej a ďalej. Pod kopcom sa stráca. Nie! Nechcem aby zapadlo. Zapadlo. Je to sviňa jedna, nevie zastaviť. A ja som čakala, že ma poslúchne a zachráni mi život. Zrejme nie.
Horror sa začal. Prišli upíri a vylomili dvere, mohutná sila. Potom zacítili pach jedla. Priblížili sa ku mne, tam kde som bola premenená. Aj keby na mňa stúpili, nič sa mi nestane. Len cítili čerstvé mäso. Mňa. Keby som nebola premenená, už dávno by bolo po mne. Snáď sa nikomu nestane, že sa omylom vráti do normálnej podoby. Inak bude zle. Zomrie a zomrie veľmi rýchlo. Nechcem aby moja rodina zomrela. Stačí dúfať, že všetci sú dosť skúsení. Ja som. Ja aj keď som najmladšia viem sa ovládať. Cvičila som, veľa. Kvôli tomuto, aj keď nemám rada zbytočné premieňanie. Ale môžem to prežiť. Aj každý kto tu je. Zázrak treba, ale prežíť sa to dá. Zatiaľ čo som premýšľala všimla som si, že upíri tu behajú hore-dole. Pár z nich rozbilo okná a rozhodli sa hľadať potravu vonku. Ľutujem tých ľudí. Moje ego síce prehovorí, že ja som dôležitejšia. Ale nie, každý je rovnocenný. Čo keby som bola obyčajný človek a išla náhodou okolo tohto domu? Alebo bola nejaké dieťa, čo sa vracia od kamarátky domov a zrazu ju vycicajú. Čo rodičia? Pre nich tragédia na celý život. Títo upíri to vzdali, šli von. V tomto mestečku zomrie dnes aj z 8 ľudí. Mestské nešťastie. Bude to v novinách. Nie! Budú to tu prešetrovať. Uvidia rozbité okno. Starká to bude musieť dať opraviť. Ale veľmi rýchlo. Ale čo ten človek? Keď sem príde, tak môže zomrieť. Snáď sa tí upíri nevrátia a ostanú pekne tam, kde sú. Vonku. Po pár týždňoch každý z nich bude v inom štáte. Jedného - dvoch sa nám podarí zabiť hneď. Ale nie všetkých. Starká mi už dávnejšie spomínala, že je dobrá v chémií. Snáď vymyslela nejakú látku, ktorá ich zabije. Musela by. Ale nemôže jej mať veľa. Veď všetko jej vybavenie zobrali upíri, zničili. Babička to nedáva vidieť ale je z toho smutná. Neskutočne. Mamu si aspoň nevšímam, je milá, mám ju rada ale tým to končí. Mala by som byť mŕtva, mám dosť rokov. A mama už aspoň trojnásobne. Mala by som mať vlastnú rodina, synov, dcéri, ktoré ma budú chodiť pozerať na hrob a ja sa na nich budem pozerať zvýšky. Asi by som chcela veľa. Ale mama by už mala byť mŕtva a ja by som bola tiež. Môj muž tiež a moja mama s ním tiež. Chýba mi to, sme čudní. Rodinu síce budem mať, ale manžela, ktorí bude mŕtvy chvílku po tom ako vyrastie naše dieťa do troch rokov. Nikdy neuvidí, že to dieťa bude chodiť do školy, hovoriť plynule. Opustí ma hneď ako zistí, že som také stvorenie. Alebo v lepšom prípade so mnou ostane ale ja ho opustím, keďže nebude žiadny miliardár a ja budem stále mladá. Premýšľam. Stále. Pozriem sa na hodiny, je 5:00. Usmejem sa a je to čudný pocit. Cítim, že sa premieňam. Ale nie naspäť. Moje bunky sa menia na niečo iné. Zrazu to príde. Som jablko! Poznám kúzlo. Úsmev! Jupí! Poteším sa! Zachvílku bude svitať. Teším sa, ako ma pochvália. A Misi sa nahnevá, že som na jej úrovni - no a čo? Ja som trénovala, ona nie. A ona mi neprezradila kľúč. Je síce pravda, že to nesmie. Zákony ale veď ona to tajne povie. Nie, radšej je lepšie, že mi to neprezradila. Po dlhom premýšľaní prídem na to, že je už sedem hodín. Môžem sa premeniť, ale ešte chvíľku ostanem, nech ma náhodou nezabijú upíri. Starká sa premenila. Misi nie, tak ešte ostanem tak, ako som. Brala vrecúška zo skrine a dala ich aj druhej starkej. Išli hladať upírov a zabiť ich. Ale ako som videla. Tých vecúšok nie je veľa. Po chvílke sa vrátia. Vrecúška už nemajú. Každému poklepkajú po budíku, ale mne nestihnú a ja sa premením skôr. Starká je pri mne. Objímem ju a poviem jej, že už sa viem premeniť na jablko.
"Úsmev, čo?" povie s radosťou.
"Áno, starká, áno. Vieš, zachvílku malo výjsť slnko tak som sa usmiala. Bolo to čarovné premenenie, príjemné. Škoda, že si mi to nepovedala. Viem, sú to zákony"
Potom každý prišiel ku mne a pogratuloval mi. Ja som sa usmiala a išla k jazeru aj s Misi. Dnes máme výlet. Už som bola pri jazere ale uvidela som, že je prázdne. So smútkom som sa vrátila domov.
"Tu sa snáď neodreagujem, starká." povedala som s úškrnom starkej.
"Ja som o tom nevedela, že vyschlo. Len akurát noviny. Dnes zabili 6 ľudí. Videla som tu len dvoch, už sú len tam dole. Sú asi len dvaja. Dnes tam pôjdeme. Ale nemáme také silné zbrane. Vie ich to nachvílku oslepiť ale inak nič. My ich môžme za ten čas prebodnúť kolom ale ak to nestihneme, tak je zle. Zabijú nás. Funguje to asi len minútu, potom je treba hodiť ďalšie vrecúško." povedala starká.
"Nočná mora končí?" povedala som s úsmevom.
"Snáď, len to tu treba upraviť a o upíroch by sme už počuť nemali. Neviem prečo, ale nosíš nám šťastie. Vždy keď niekam prídeš, všetko sa vyrieši. Títo sa nechceli ztadialto pohnúť ale akoby zázrakom, keď si prišla ty tak sa zrazu chceli vzdialiť." povedala.
"O upíroch už nebudeme počuť" všetci spravili vláčik.
Už stačilo len ísť dole. Presne napoludnie sa vydala starká a ostatní tam dole. Zabili ich a prezreli dom. V skrini našli jedného upíra. Tiež ho zabili. Keď už preobzerali úplne celý dom všetci spravili vláčik.
"Týmto to končí, nočná mora končí. Trikrát hurá Aiko! Aiko! Aiko! Aiko!" kričali. Ja som sa usmiala a pridala sa k ich vláčiku.
"Toto je koniec, totálny koniec, my sme vyhrali a upíri sú preč! Jupí!" kričali sme všetci naraz.
Ja som zázračné dieťa, všetko sa vyrieši tam, kam prídem.
Keď to skončilo, pomohla som spolu so všetkými zreštaurovať dom a bol koniec. Ja som sa rozhodla ostať s mamou, starkou a všetkými v tomto dome. Čakajú ma prekvapenia ale s rodinou som najšťastnejšia.

Sladký koniec

Přidat komentář

Autor:

Text:

Velké množství smajlíků či pouze smajlíky do komentářů nepatří!

Opište tento text:

Komentáře

1

Anketa

Odkazy

Grafika Howrse FB fansite Vše o Howrse Howrse Tým CZ Howrse kreativně NIB chov My a Howrse PrezentaceHowrse Kódator

HTML KÓD INFO O WEBU