Sen v plameňoch

Vietor mi ovieval tvár a hral sa s pramienkami plavých vlasov. Tentoraz som si ich nezopla do vrkoča ako to robievam inokedy. Dnes som si chcela užiť ten nádherný pocit, keď letíte s vetrom opreteky a snažíte sa ho predbehnúť.

Ešte pred pár dňami, keď som odchádzala na brigádu do jazdeckého klubu Santberg, ktorý sa nachádzal blízko Viedne, som sa cítila mizerne, pretože so mnou nemohla ísť moja najlepšia priateľka Laura. Deň pred odjazdom si zlomila nohu, takže si zmarila plány na letné brigády...

Zo spomienok ma vytrhlo nepokojné zaerdžanie. Precitla som a prudko som trhla uzdou. Samberst, plavý, statný kôň s čiernou hrivou, plný energie a s príjemnou povahou sa postavil na zadné. Reflexne som sa oprela do sedla a trochu som sa postavila v strmeňoch, aby som nespadla. Po chvíli sa mi ho podarilo upokojiť, a tak som zosadla a pokojne som k nemu podišla. ,,Kľud, chlapče, nič sa nestalo,“ chlácholivo som ho pohladila po zvláštnej hnedej lysine, ktorú som v živote nevidela na žiadnom inom koni, iba na Samberstovi. Samberst sa trochu upokojil, ale stále podupával prednými nohami. Otočila som sa mu chrbtom a zadívala sa na rozsiahle pláne, plné zelenej trávy a poľných kvetov.

Ak som to správne odhadla, od klubu sme ďaleko asi hodinu cesty. Zahľadela som sa na oblohu a snažila som odhadnúť čas. Podľa mojich výpočtov bolo pol druhej, čo znamenalo, že za hodinu sa vrátia zákazníci z prechádzky a bude sa treba postarať o kone.

Kone som milovala nadovšetko a keď mi rodičia nedovolili mať vlastného koňa, povedala som si, že aspoň budem brigádovať v jazdeckých kluboch, čo sa mi neskôr aj splnilo. Najradšej som mala čistenie koňa, vtedy som sa mohla v pokoji s nimi porozprávať a zdôveriť sa.

Nasadla som na Sambersta a popchla som ho do klusu, ktorý som  neskôr zmenila do cvalu.

Už sme boli asi dva kilometre od klubu, keď som zacítila pach dymu, ktorý sa vetrom šíril smerom k nám. Pred nami bola rovina, tak som Sambersta popchla do trysku a za pár minút sme sa ocitli na dvore, kde nebolo nikoho. Vtom som si spomenula, že všetci, dokonca aj Mike, majiteľ klubu, boli na vychádzke a vrátia sa až o pol hodinu.

Štipľavý dym sa šíril z obytnej časti domu, kde bola ubytovňa a kde bývali Mike a Susan, majitelia klubu.

Kone, ktoré ostali v stajni, splašene kopali do boxov a erdžali. Bolo ich počuť až sem. Rýchlo som zosadla so Sambersta, opraty som prehodila cez plot jazdiarne a utekala som do stajní. Vedela som, že Sambersta nemusím uväzovať, a tak som sa tým nezaoberala.

V boxoch stálo desať koní, vrátane dvoch žriebät. Rýchlo som vzala zostávajúce ohlávky z vešiakov a čo najrýchlejšie som sa snažila otvoriť boxy a nasadiť koňom uzdy. Po chvíľke sa mi podarilo vyviesť von desať koní, už ostávali iba žriebätá. Tým som ohlávku dať nemohla, pretože mali len šesť mesiacov a ešte nie sú na ňu zvyknuté. Dobehla som do postrojovne, kde v kúte ležali dve krabice plné mrkvy a jabĺk. Vzala som dve jablká a bežala naspäť do stajne.

Keď som žriebätká vylákala von a spolu s ostatnými koňmi vyviedla na pašu, rozutekala som sa k obytnej časti. Z vchodových dverí sa šíril hustý dym. Rukou som si zakryla ústa, pribehla k oknu nazrela dnu.

Naskytol sa mi pohľad na obývaciu izbu, z ktorej sa šírili plamene. Nemala som ako zavolať pomoc, plamene mi odrezali cestu a môj mobil som si práve dnes musela zabudnúť doma!

Bezradne som sa okolo seba pozrela. Čo mám robiť? V škole sme sa síce o tom učili, ale teraz sa mi nechcela vybaviť žiadna informácia. Mozog mi pracoval na plné obrátky.

Z mysle ma vytrhol zúfalý plač, ktorý prichádzal z okna nad obývacou izbou, kde bola ubytovňa. Pozrela som sa smerom hore a v otvorenom okne som uvidela sedemročné dievča s hnedými očami a blonďavými vlasmi ako sa nakláňa nad parapetnú dosku. Vtom som si spomenula! To je Alexa! Dnes jej nebolo dobre, preto ju Mike nechal v ubytovni! Alexa bola hluchonemá a zo začiatku sa jej snažil každý pobyt tu uľahčiť, no zistili sme, že dokáže robiť tie isté veci ako my, i keď je hendikepovaná. To, že nepočuje a nehovorí, neznamená, že je iná. No teraz nie je čas na spomínanie, veď jej ide o život! Prebleslo mi hlavou.

,,Ostaň pokojná a nevykláňaj sa z okna, idem po pomoc!“ vykríkla som na ňu lámanou nemčinou a výraznou gestikuláciou. Alexa sa na mňa najprv nechápavo pozrela a keď jej došiel význam mojich slov, prikývla na súhlas.

Jediné, čo môžem teraz urobiť, je utekať do dediny a nájsť pomoc. Rozutekala som sa ku koňom, ktoré sa nervózne premávali po trávnatej ploche. Najbližší po ruke bol Sfallerit, na ktorom som ešte nejazdila, pretože bol vychýrený svojou nestálou náladou. Ak sa mu jazdec nepáčil, zaťal sa na mieste a odmietal sa pohnúť. Nebol čas nad tým premýšľať, rýchlo som preskočila drevený plot a pribehla zadychčaná k nemu. Sfallerit sa na mňa začudovane pozrel a pohodil čiernou hrivou. To bol znak, že ma prijal. Rýchlo som ho priviedla k plotu, vyšvihla sa na plot a z neho na chrbát Sfallerita. Ten pod ťarchou môjho tela trochu nepokojne zaspätkoval, no pritiahla som mu uzdu a popchla som ho do klusu a následne do cvalu. Preskočila som plot a rútila sa dole príjazdovou cestou smerom do dediny. Dedina je vzdialená 5 kilometrov od klubu, čo znamená, že ak chcem zachrániť Alexu, musím si to skrátiť cez les. Nikdy som ešte cez tento les nešla, no spomínam si na Mikove slová, ako sa cez neho dostať čo najrýchlejšie do dediny.

Akonáhle som vošla do tieňov lesa, ovanul ma príjemný chlad, ktorý som si nestihla vychutnať, pretože som musela spomaliť, aby som nevrazila náhodou do nejakého konára stromov. Znepokojene som sa obzerala okolo seba, snažiac sa nájsť správny smer.

Po piatich minútach sa mi to podarilo a vzápätí som stála na asfaltovej ceste v dedine. Zosadla som z Sfallerita a bežala som k najbližšiemu domu. Postála som pri bránke a zazvonila som. Nič. Skúsila som ešte raz. Nič. Vzdala som to a keďže som sa nemala ako dostať do záhrady, pretože bola bránka zavretá, musela som sa rozutekať k ďalšiemu domu. Bol to dom pána Groβmanna, starostu obce. Poznala som ho veľmi dobre, vždy cez víkend si prišiel zajazdiť do klubu.

Tu bola bránka otvorená, pribehla som ku vchodovým dverám a búchala som na ne ako zmyslov zbavená. Obzrela som sa okolo seba a všimla som si starostovu tvár, ako mizne za oknom. Potom som zabúchala na dvere ešte raz. Na chvíľu som prestala, pretože sa mi zazdalo, že počujem prichádzajúce kroky. Nič. Kroky zanikli tak rýchlo, ako som ich započula. Naštvalo ma to. Človeku, ktorý potrebuje pomoc sa otáčajú všetci chrbtom a to len preto, že ten človek je cudzí. Myslela som si, že ľudia v tejto dedine sú k sebe pozorní a obetaví. Vždy, keď som sem šla na nákup, na ktorý ma poslala Susan, boli ku mne všetci láskaví a milí, vo všetkom mi pomohli. A teraz?

Nevšimla som si, že po celý čas, čo som premýšľala, búcham do dverí. Zarazene som prestala a vtedy sa dvere otvorili. Stál v nich starosta. Bol v župane a sivé vlasy, ktoré vyzerali ako pierka, ktoré sa každú chvíľu uvoľnia z vlasového korienka. Na tvári mal nahnevaný výraz.

,,Was machst du hier? Du wirst noch lange an die Tür zu zerschlagen? Čo tu robíš? Budeš ešte dlho rozbíjať tie dvere?“ vyštekol namrzene. Nerozumela som mu ani slovo, okrem prvej vety, pretože hovoril veľmi rýchlo. Keďže moja nemčina nie je práve kvalitná, jediné, čo mi v tom okamihu napadlo bolo: ,,Feuer! Oheň!“ Muž sa zarazil a spýtal sa: ,,Was meinst du? Čo tým myslíš?“ Hlava mi išla vybuchnúť ako mi pracovala na plné obrátky. Ako mu to mám čo najrýchlejšie povedať tak, aby ma pochopil? Skúsila som to ešte raz. ,,Feuer! Oheň! In Santberg! V Santbergu!“ vykríkla som a jeho tvár zbledla ešte viac. ,,Helft mir! Pomôžte mi!“ Vedela som, že som sa zmýlila v časovaní a v prekladaní zo slovenčiny do nemčiny, no na gramatiku teraz nebol čas. Pán Groβmann na mňa nechápavo hľadel a v tom mu doplo.

V župane vybehol na ulicu a smeroval k námestiu. Na námestí sa do výšky vypínal vysoký drevený stĺp, na ktorom visel zhrdzavený, no funkčný zvon. Zatiahol za povraz a dedinou sa rozozvučal nemelodický hlas zvona. Všetci obyvatelia vybehli z domov, obchodov a záhrad na námestie. Tam im starosta povedal, čo sa stalo a nakázal, aby si každý vzal niečo, čím pomôže hasiť oheň. Porozumela som vďaka slovíčku Wasser, čo znamená voda.

Ako prvá som sa rozbehla k Sfalleritovi, vysadla som naňho a uháňala som do klubu.

Keď som ta dorazila, kone nepokojne behali vo výbehu, no Mikea s ostatnými som nikde nevidela. Pozrela som na hodinky na mojej ľavej ruke. Dve desať. Ešte skoro pol hodinu a Mike sa vráti aj s ostatnými.  Pozrela som do okna, kde som nechala Alexu. Bola pri vedomí a s rukávom si prikrývala ústa.

Vtom som započula sirény, ktoré pretínali vzduch a vzápätí som ich aj uvidela. Obrovskou rýchlosťou sa sem rútilo hasičské auto a za ním policajti. Vydýchla som si od strachu. Teraz sme v bezpečí. Za hasičmi sa rútilo sem asi desať áut, vrátane toho starostovho. Z nich vystúpili ľudia a v rukách niesli vedrá, ktoré postupne napĺňali vodou z napájadiel pre kone a posúvali si ich medzi sebou až na koniec radu, kde posledný dedinčan vylial vodu smerom na lačné plamene, ničiace všetko, čo im prišlo do cesty.

Zosadla som z Sfallerita, zaviedla ho rýchlo do výbehu k ostatným a utekala som pomáhať. Oheň sa nemilosrdne šíril po celom areály a nám už dochádzali po desiatich minútach sily. Odpadávala som od únavy, museli ma v niektorých chvíľach podopierať. Keď som takto skoro odpadla po piaty raz, v ušiach som začula najkrajšiu melódiu, akú som mohla počuť. Melódia dupotajúcich kopýt na ceste.

O necelých pár minút, keď som medzi mdlobami vysvetlila Mikovi, čo sa stalo - bol totiž napoly Slovák, takže som mu to všetko rýchlo vysypala po slovensky – sa aj s ostatnými pridali pomáhať hasiť.

Bolo horúco, dym nám bránil vo videní a bránil nám dýchať. Alexu sa podarilo po troch neúspešných pokusoch zniesť z horiacej izby na pevnú zem, kde sa jej hneď ujali záchranári, ktorí prišli pár minút potom, ako im volal Mike. Okrem toho, že sa nadýchala priveľa dymu, sa jej nestalo nič, no sanitka ju preventívne previezla do najbližšej nemocnice.

Ani neviem kedy sa to celé skončilo. V jednom okamihu plamene nad nami vyhrávali, v druhom okamihu sa nám ich podarilo zničiť. Prišli nám na pomoc aj ďalšie dve hasičské autá. S ohňom sme bojovali do večera do ôsmej. Našťastie nikto sa pri záchrannej akcii nezranil... Poslednú vec, čo som videla tesne pred tým, ako som odpadla, bol dym valiaci sa z obytnej časti, no plamene zmizli a ostali po nich len triesky, popadané a obhorené trámy a obrovská spúšť.

Zobudila som sa zavčasu. Ležala som na nemocničnom lôžku, hneď vedľa Alexy, ktorá tuho spala. Vedľa mňa na stoličke sedel Mike so zdrveným výrazom na tvári. Keď si všimol, že som sa prebrala, s úľavou si vydýchol. ,,Volal som tvojim rodičom, zajtra si po teba prídu.“ Hlas vychádzajúci z jeho hrdla znel zďaleka. ,,Ale to nemôžu! A čo bude s koňmi, kto sa o nich postará? A kto vám pomôže?!“ vykríkla som zdesene, no potichu, aby som nezobudila Alexu. ,,Bude to ťažké, ale so Susan to nejako zvládneme,“ uisťoval ma Mike. ,,Nie! Sami to nezvládnete, veď sa pozri na seba! Vyzeráš ako chodiaca mŕtvola!“ odporovala som mu. ,,A okrem toho, som úplne zdravá, len som sa priveľa nadýchala dymu,“ dodala som. ,,TO mi pripomína, že ti musím poďakovať. Bola si veľmi statočná, ja by som to nezvládol lepšie a keď beriem do úvahy aj to, že tvoja nemčina nie je práve najlepšia, bola si výborná. Pán Groβmann mi všetko povedal. Ako si neúnavne búchala na jeho dvere, až si ich skoro rozbila, ako si pomáhala pri hasení požiaru a ako si statočne zachránila Alexe život. Pravý príklad solidarity. Väčšina ľudí sa takýmto ľuďom vyhýba, pretože si myslí, že sú postihnutí, no mýlia sa. Veď si videla, čo všetko dokáže Alexa bez pomoci ostatných, aj keď je hluchonemá. Je veľa ľudí, ktorí to nechápu a veľa ďalších, čo im musia dokázať, že to, že sú hendikepovaní neznamená, že nemôžu byť takí, ako ostatní,“ dopovedal a zahľadel sa von oknom. ,,Musím sa vrátiť do klubu, treba začať upratovať a vybaviť všetky tie papierovačky,“ usmial sa nad tou myšlienkou, poprial mi pekný deň a odišiel.

Na druhý deň, hneď ráno, sa dovalili rodičia. Mama s uslzenou tvárou a otec hrdý na svoju dcéru. Presne takto vyzerali moji rodičia. Mama ma presviedčala, aby som sa vrátila domov, no ja som o tom nechcela ani počuť. Konečne môžem žiť svoj sen a teraz mi ho chcú zničiť? ,,Mama, nejdem domov, pozri, nič sa mi nestalo, všetko je okej. Vidíš na mne nejaké zranenia? Nie. No vidíš. Nemáš sa čoho báť. Ocko, prosím, vysvetli to mame,“ poprosila som ho. S otcom som si totiž volala hneď, ako Mike odišiel a on so mnou po pár dlhých chvíľach mlčania nakoniec súhlasil. ,,Margaréta, Sandy je už dosť veľká na to, aby sa o seba vedela postarať. Súhlasím s ňou, že by si mala splniť svoj sen a my by sme jej ho nemali kaziť,“ presviedčal mamu môj otec, no ona o tom nechcela ani počuť. Vyšla z izby a nechala nás osamote. Pozreli sme sa s otcom na seba to, čo sme mali na srdci sme si prečítali v tvárach. Otec napokon prikývol a povedal: ,,Ja to vybavím, ty si odpočiň, po obede ťa púšťajú domov.“ A s týmito slovami odišiel. Alexu už pustili ráno. Boli pre ňu rodičia, ktorí okamžite smerovali do klubu vybaviť pár vecí. Alexa mala zmučený výraz na tvári. Určite aj jej rodičia sú proti, aby tu ostala, premýšľala som...

O pol roka sa Santberg zmenil na nepoznanie. Trosky zmizli, stopy po ohni boli preč a zrenovovaný areál bol omnoho krajší, ako ten predošlí. Doteraz sa nezistilo, ako požiar vznikol, no všetci sú radi, že sa klub z toho dostal. Pomáhal každý, kto mohol. Ľudia z dediny, Alexa, ktorú tu rodičia po dlhom presviedčaní nechali, jazdci, pán starosta, Mikeovi a Susaniny príbuzní sa sem schádzali pomáhať. Bolo tu veľa ľudí, vrátane mňa. Moji rodičia pobehovali hore dole po klube a niečo riešili s Mikom.

Sedela som pod dubom na lavičke, hneď vedľa ohrady. Samberst sa mi opieral o plece a ja som ho hladila po hlave. Bola som šťastná, bol krásny slnečný deň. Vietor mi ovieval tvár ako v ten istý deň, keď bol Santberg v plameňoch. Jazdci zase chodievali na prechádzky, deti s rodičmi sem chodievali jazdiť na poníkoch ako za starých dobrých čias.

Zabudla som sa zmieniť, že moji rodičia sa dohodli, - vlastne, otec presvedčil mamu – aby kúpili ten malý domček na kraji dediny, ktorý nám teraz slúžil ako domov. Na Slovensko sme sa od toho požiaru už nevrátili a zatiaľ sa ani nechystáme. Rodičia si našli prácu u Mikea, veľmi sa im tu zapáčilo, dokonca mama, ktorá sa koní vždy bála, sa učí jazdiť.

Otca Mike zamestnal ako účtovníka a mamu ako chyžnú. Ja tu stále brigádujem... Vlastne tu bývam. Rodičia bývajú v dedine a ja mám rezervovanú jednu izbu v klube, takže som tu každý deň. Pomáham so všetkým, s čím sa dá. S Alexou som sa zblížila a teraz sme najlepšie priateľky. Mike mi dokonca ponúkol stále členstvo a miesto učiteľky jazdenia pre začiatočníkov. S touto výhodou rodičia nemuseli platiť ubytovanie a tak som sa stala novým členom Santbergu.

,,Sandy!“ započula som hlas mamy. ,,Tu som!“ ozvala som sa. ,,Sú tu nejakí zákazníci, ktorí by si radi zajazdili, tak priprav kone a utekaj do arény!“ ,,Už idem!“ zakričala som. A je to tu zase. Chvíľka pokoja sa končí, treba ísť pracovať. Na ranči sa človek nenudí, pomyslela som si a zamierila som ku skupinke, ktorá ma vyčkávala. Pozrela som sa na nich. Boli to deti, ktoré sa nevedeli dočkať jazdy na koni. Očká im svietili a ja som sa neubránila úsmevu. ,,Tak, kto chce ísť prvý?“ opýtala som sa. ,,Ja!“ vykríkli deti zborovo.  Môj úsmev sa rozšíril a spolu sme zamierili do stajní osedlať kone.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Velké množství smajlíků či pouze smajlíky do komentářů nepatří!

Opište tento text:

Komentáře

1

Anketa

Odkazy

Grafika Howrse FB fansite Vše o Howrse Howrse Tým CZ Howrse kreativně NIB chov My a Howrse PrezentaceHowrse Kódator

HTML KÓD INFO O WEBU